Tono Majerčík: „Sme v podstate petangoví samoukovia“
Český a slovenský pétanque si k sobě měl vždy velice blízko, o čemž svědčí úzké pouto mezi hráči obou zemí. Především na moravské turnaje často přijíždí četné slovenské týmy, na bratislavském Cetrope Cupu zase zaplaví prezidentské zahrady téměř celá česká špička. Pohled našich východních sousedů na český pétanque a na vzájemné vztahy přibližuje nedávný prezident slovenské pétanque federace Tonko Majerčík, který se sám často vydává za hranice své vlasti, aby se zúčastnil českých turnajů.
Které české turnaje máš nejradši? Kam jezdíš nejčastěji a proč?
Rád chodím na české turnaje a nerobím medzi nimi rozdiely. Sú samozrejme tie, ktoré nikdy nevynechám a sú aj také, ktoré zvažujem. Nemám rád turnaje s pravidlami, ktoré sa menia „za pochodu“. Ale myslím, že takých je v poslednom období (našťastie) málo. Samozrejme každý chodí rád na turnaje, na ktorých uspel. Ani ja nie som v tomto výnimkou. Ale rád idem aj na turnaj, ktorý je pre mňa „nový“. Za svojho „prezidentovania“ som sa snažil, aby slovenský kalendár turnajov zohľadňoval turnaje v okolitých krajinách, pretože len vo vzájomnej konfrontácií je možný kvalitatívny rast. Preto som sa snažil, aby termíny slovenských turnajov nekolidovali s turnajmi v Čechách, Rakúsku, Maďarsku, či Poľsku. Viem, že vždy sa to nedalo dodržať, ale snaha bola. Na prvé miesto by som, vo svojom pomyselnom rebríčku turnajov dal CC Praha, potom brnenské turnaje, Litovel, Valšovice, Náměšť. Mám rád turnaje, ktoré sú organizačne zvládnuté, ktoré „sa zbytočne nenaťahujú“, a ktoré nemajú rušivé elementy (alkoholové, nedodržiavanie pravidiel, vychytralosť).
Jak vnímáš kvalitu českého pétanque v porovnání s kvalitou u vás na Slovensku?
Určite je rozdiel medzi petangom na Slovensku a v Čechách. Stačí sa pozrieť na členskú základňu a už tam vidieť ten rozdiel. No a samozrejme v Čechách je oveľa väčšie kultúrne dedičstvo, vzdelanosť, tradícia a to všetko sa prenáša aj do športu – aj do takého okrajového akým je petang. Na Slovensku sme v podstate petangoví samoukovia. Len niekoľkí jednotlivci (chalani z klubu CAP) absolvovali petangové kurzy, či trénerské školenia (vo Francúzsku, alebo inde). Cieľavedomej metodike a trénerstvu sa venuje iba Jana Lazarová. Jej pravidelné niekoľkoročné tréningy s juniormi majú už svoje výsledky. Jej vplyv možno vidieť na Maťovi Lampertovi, Timee Šurinovej a verím, že príde aj ďalšia generácia mladších petangistov. Ak samozrejme v pubertálnom veku u nich záujem o petang nevyprchá. Podľa môjho názoru je slovenský petang živelnejší, my starší ho ponímame ako príjemný spoločensko – pohybový relax, tí mladší majú (našťastie) aj iné ambície.
Liší se v něčem české a slovenské pétanque areály a přístup organizátorů?
I v Čechách i na Slovensku sú petangové areály také ako im to umožňujú obce, mestá, či prírodné podmienky. Niektoré sú lepšie, iné horšie. Niektoré ľahké, niektoré náročné. Myslím, že je vynikajúce, že máme rôznorodé terény a je dobré, že máme toľko areálov! Ja osobne sa teším z každého petangového areálu, pretože vzniká šanca pre rozšírenie petangovej obce.
V posledných dňoch sme upravili halu v bratislavskej Petržalke (vybavila ju Jana Lazarová) a máme tu k dispozícií 5 ihrísk. Priebežne ju budeme dorábať – nefunguje osvetlenie, je tu aj slabšie vykurovanie – ale aj tak je to vynikajúci počin, pretože budeme mať možnosť trénovať aj v zimných mesiacoch a snáď prídeme aj lepšie pripravení na Trial. No a nesmiem zabudnúť na ďalšiu halu v Rusovciach, kde hráva najmä klub Slopak.
Myslím, že všetky areály (na Slovensku i v Čechách) vznikli vďaka iniciatíve konkrétnych ľudí , a tí sa potom stávajú aj organizátormi turnajov. Pretože turnaje je možné robiť len ak existujú priestorové možnosti.
Viem, že mnoho petangistov nadáva na slovenský Národný guľodrom. Vraj je náročný, tvrdý, gule odskakujú, etc. Preto mnohí petangisti nemajú radi turnaje na tomto povrchu. Pre dobrého hráča je takýto areál výzvou. Výzvou, aby zahral dobre aj na takomto teréne. Ale ako vidieť, asi máme málo dobrých hráčov! Podobne náročný terén vznikol aj v hale u Franta Haraštu. A to je len dobré, pretože na ľahkom teréne sa ľahšie hrá. Ja osobne mám radšej terény typu náš guľodrom.
Na Slovensku sú rozdiely v organizovaní turnajov. Vyplýva to zo skúsenosti organizátorov. Nie každý organizátor turnaja si vie urobiť reálny časový rozpis turnaja a nie každý ho vie aj dodržať a turnaj aj viesť. Z vlastnej skúsenosti viem, že do časového sklzu sa nesmiem dostať viac ako o 30 minút, pretože potom sa už časový rozvrh rozpadá. Ale na to každý príde skúsenosťou. To sa nedá naučiť. Na Českých turnajoch sa tieto skúsenosti prejavujú nielen dodržaním začiatku, ale dodržiavaním rozpisu na jednotlivé kolá až po finále. Niektoré slovenské turnaje v tomto ešte zaostávajú. Opakujem, je to najmä skúsenosťou organizátorov.
Které slovenské turnaje bys doporučil českým hráčům?
Každý klub sa snaží robiť dobré turnaje a každý by určite privítal väčší počet zahraničných hráčov. V minulom roku prišlo na slovenské turnaje niekoľko maďarských tímov. Samozrejme boli turnaje so sporadickou účasťou tímov českých, poľských, či rakúskych. Preto bola a je snaha prispôsobovať slovenský turnajový kalendár kalendáru turnajov okolitých krajín – najmä kalendáru Čapek. Minulý rok bol, podľa mňa, trochu špecifický v tom, že takmer na všetkých turnajoch sa prejavovala nižšia účasť v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi. Bolo to možno akousi „únavou z množstva turnajov“. Tento jav som si všimol na mnohých turnajoch. Akoby sme boli „preturnajovaní“ a mnohí hráči si potom hľadali turnaje kde nemuseli ďaleko cestovať. Možno to zapríčinila aj ekonomická kríza. Turnaje nie sú lacnou záležitosťou a mnohí zvažujú aj tieto skutočnosti.
Tu spomeniem skúsenosti Vlada Hronského, ktorý je s manželkou v USA a zúčastnil sa tam niekoľkých turnajov: ,,Na Floride je tusim 12 klubov. Kazdy sa vsak hra na vlastnom piesocku. Nejake spolocne turnaje ako ich my pozname neexistuju. Turnaje si robi kazdy klub sam a nikto cudzi (az na male vinimky) im nepride. Viacere kluby su vsak aj sto a viac clenne. Ale to nie je ono. Vzdy sa hra o peniaze (startovne 5 dolarov)a vzdy to je supermele. Ked mas smolu a vyzrebuju ti nejakeho dedka alebo pani, co si len tak odskocila z domu, mas smolu… Ked sme hovorili, ze u nas su cez sezonu turnaje takmer kazdy vikend a pridu ludia z mnohych klubov, ze chodime hrat do okolitych krajin, kedze sme v uplnom centre a ze hrame Centrope, tak len pozerali ha ha. Veru, treba si vazit co mame doma.“ V tomto jednoznačne súhlasím – vážme si, čo máme doma!
Viděl bys rád více českých hráčů na Slovensku, když ti slovenští jezdí do Česka velmi často a v hojném počtu?
Nielen ja, ale určite každý organizátor rád privíta na svojom turnaji čo najväčší počet hráčov, najmä spoza hraníc. Rád by som pri tejto príležitosti spomenul náš klubový turnaj GULIVEROV POHÁR. Klub tohto roku oslavuje 10. výročie založenia a Guliverov pohár bude aj oslavou založenia klubu. Určite pripravíme(okrem turnaja) aj mnoho atrakcií a prekvapení. Takže rád by som všetkých pozval na tento turnaj, ktorý sa uskutoční 8.6.2013. Pozvánka samozrejme príde všetkým klubom.
Mají čeští hráči u Slováku nějakou obecnou charakteristiku?
Neviem o tom, že by českí hráči mali na Slovensku nejakú všeobecnú charakteristiku. Vždy je to len o konkrétnych ľuďoch. Pretože každý sme iný! Ja môžem hovoriť len o vlastných skúsenostiach. Pétanque hrám pre zábavu a keďže celý život športujem, pokladám ho za príjemný relax a spestrenie svojho športového života. Aj keď som sa vo svojej profesií stretával s množstvom zaujímavých ľudí, pétanque obohacuje túto paletu poznania. Veď kde by som sa stretol s takým množstvom rôznorodých ľudí akými sú hráči pétanque? Nech si spomeniem na kohokoľvek (zámerne nechcem nikoho menovať), sú to všetko iba príjemní a priateľskí ľudia – aj keď ako hráči sú nepríjemní rivali. No a keďže sám som nekonfliktný typ, nezažil som pri petangu žiadny konflikt.
Slovenská federácia pétanque je relativně mladá. Vznikla sice už v roce 1994, ale až roku 2001 začala komunikace se zahraničím a pořádání prvních větších turnajů. Nyní sdružuje 14 klubů nejen z Bratislavy, ale i z dalších měst, a 167 licencovaných hráčů (z toho 57 žen a 14 juniorů). Co považuješ na největší úspěch slovenského pétanque?
Najväčším úspechom slovenského pétanque je určite 3.miesto juniorov na ME v Poháru Národov v roku 2012 a rovnaké umiestnenie juniorov na MS v Poháru Národov aj v predchádzajúcom roku. Najväčším úspechom ženskej reprezentácie je postup do 16 MS a u mužov postup do 32 MS.
Jak si podle tebe stojí Slovensko v porovnáním s dalšími zeměmi Centrope?
Myslím, že Slovensko sa pohybuje v Centrope medzi 4-6 miestom. Na Slovensku máme asi 20 hráčov, ktorí každoročne absolvujú takmer všetky Centrope. Ale zatiaľ sa u nás nevytvorili tímy, ktoré by spolu dlhodobo hrali a trénovali. Ako napríklad v Čechách, Poľsku, či Maďarsku. Preto aj dosiahnuté výsledky neodzrkadľujú skutočnú kvalitu hráčov. Ak sa podarí nejaký výsledok, je to skôr záležitosť momentálnej formy, šťastia, či vydareného dňa. Neexistujú favoriti, ktorí by potvrdzovali svoje postavenie v turnajovom rebríčku. Často krát sme boli svedkami výhier, či prehier, ktoré by nikto nečakal. A stalo sa! Možno to teraz zmení kategória Espoirs, kde 4 chalani budú spolu hrať i trénovať v dlhšom časovom horizonte.